Úvod

Modlitby a zamyslenia na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2025 zostavili bratia a sestry z kláštornej komunity Bose v severnom Taliansku. Tento rok si pripomíname 1 700. výročie Prvého ekumenického koncilu kresťanov, ktorý sa konal v Nicei neďaleko Carihradu v roku 325 po Kristovi. Toto výročie ponúka jedinečnú príležitosť na zamyslenie a slávenie našej spoločnej kresťanskej viery vyjadrenej vo vyznaní viery, ktoré sformuloval tento koncil. Táto viera je dodnes živá a plodná. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2025 nás pozýva čerpať z tohto spoločného dedičstva a hlbšie vstúpiť do viery, ktorá nás ako kresťanov spája.

Nicejský koncil

Na Nicejskom koncile, ktorý zvolal cisár Konštantín, sa podľa tradície zišlo 318 otcov, väčšinou z Východu. Cirkev, ktorá sa práve vtedy vymanila z úkrytu a prenasledovania, začala zakúšať, aké ťažké je vyznávať tú istú vieru v rôznych kultúrnych a politických kontextoch tej doby. Zhodnúť sa na texte vyznania viery znamenalo definovať podstatné spoločné základy, na ktorých sa dali vybudovať miestne spoločenstvá, ktoré sa navzájom považovali za sesterské cirkvi, pričom každá z nich rešpektovala odlišnosť ostatných.

V predchádzajúcich desaťročiach vznikali medzi kresťanmi nezhody, ktoré niekedy prerástli do vážnych konfliktov a dišpút týkajúcich sa rôznych otázok, napríklad Kristova prirodzenosť vo vzťahu k Otcovi; dohoda o jednotnom dátume slávenia Veľkej noci a jej vzťahu k Pasche; odpor voči teologickým názorom považovaným za kacírske či opätovné prijatie veriacich, ktorí sa zriekli viery počas prenasledovania v predchádzajúcich rokoch.

V texte schváleného vyznania viery sa používa prvá osoba množného čísla: „Veríme…“, čo je formulácia, zdôrazňujúca spoločnú príslušnosť. Vyznanie viery pozostávalo z troch častí, z ktorých každá bola venovaná jednej z osôb Trojice a po nej nasledoval záver, v ktorom sa zvyčajne odsudzovali výroky považované za heretické. Text tohto vyznania viery bol revidovaný a rozšírený na koncile v Carihrade v roku 381 po Kristovi, kde boli tieto odsúdenia odstránené. To viedlo k formulácii vyznania viery, ktoré dnes kresťanské cirkvi poznajú pod názvom Nicejsko-carihradské vyznanie viery, často označované jednoducho ako Nicejské vyznanie viery.

Od roku 325 až do roku 2025

Hoci Nicejský koncil stanovil spôsob výpočtu dátumu Veľkej noci, následné rozdiely vo výklade spôsobili, že Východ a Západ často určili rôzne dátumy slávenia Veľkej noci. Zatiaľ čo sa každoročne čaká na opätovnú zhodu dátumu slávenia Veľkej noci, pri oslave tohto výročia v roku 2025 budú tento sviatok – šťastnou zhodou okolností – východné aj západné cirkvi sláviť v rovnaký deň.

Význam spásnych udalostí, ktoré budú všetci kresťania sláviť na Veľkonočnú nedeľu 20. apríla 2025, sa s odstupom sedemnástich storočí nezmenil. Týždeň modlitieb za jednotu predstavuje pre kresťanov príležitosť analyzovať a oživiť toto dedičstvo a znovu si ho osvojiť spôsobom, ktorý je v súlade so súčasnými kultúrami, ktoré sú dnes ešte rôznorodejšie ako boli v kresťanskom svete v čase Nicejského koncilu. Spoločné prežívanie apoštolskej viery neznamená opätovné otváranie teologických sporov tých čias, ktoré po stáročia pretrvávajú, ale skôr opätovné modlitebné čítanie biblických základov a cirkevných skúseností, ktoré viedli k sláveniu koncilu a motivovali jeho rozhodnutia.

Biblický text na týždeň modlitieb

Biblický text na týždeň modlitieb, prevzatý z Jánovho evanjelia, 11, 17 – 27, bol vybraný so spomínaným zámerom a hlavná téma „Veríš tomu?“ (v. 26) vychádza z dialógu medzi Ježišom a Martou počas Ježišovej návštevy v dome Marty a Márie v Betánii po smrti ich brata Lazára, ako o tom rozpráva evanjelista Ján.

Na začiatku kapitoly Ježiš hovorí, že miluje Martu, Máriu a Lazára (v. 5), a keď sa dozvie, že Lazár je ťažko chorý, uistí ich, že jeho choroba „nie je na smrť“, ale „na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (v. 4). Ježiš tam ostane ešte dva dni. Keď Ježiš – napriek tomu, že ho varovali pred možnosťou, že ho zabijú (v. 8) – prišiel do Betánie, Lazár bol „už štvrtý deň v hrobe“ (v. 17). Martine slová vyjadrujú ľútosť nad jeho neskorým príchodom a možno obsahujú aj istú výčitku: „Pane, keby si tu bol, môj brat by nebol zomrel!“ (v. 21). Hneď po nich však nasleduje vyznanie viery v jeho spasiteľnú moc: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek by si prosil Boha, Boh ti to dá“ (v. 22). Keď ju Ježiš uistí, že jej brat vstane (v. 23), ona odpovedá vyznaním svojej viery: „Viem, že vstane v posledný deň“ (v. 24). Ježiš ide ďalej a hovorí, že má moc nad životom a smrťou, pričom zjavuje svoju identitu Mesiáša: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (v. 25 – 26). Po tomto prekvapujúcom vyhlásení Ježiš kladie Marte veľmi priamu a hlboko osobnú otázku: „Veríš tomu?“ (v. 26).

Podobne ako Marta ani prví kresťania nemohli zostať ľahostajní alebo pasívni tvárou v tvár týmto Ježišovým slovám, ktoré sa dotkli ich srdca a nad ktorými sa zamýšľali. Horlivo sa preto snažili dať zrozumiteľnú odpoveď na Ježišovu otázku: „Veríš tomu?“ Podobne aj nicejskí otcovia sa usilovali nájsť správne slová, ktorými by vyjadrili tajomstvo vtelenia a umučenia, smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána v celej jeho šírke. Kresťania na celom svete sú v očakávaní jeho návratu povolaní spoločne svedčiť o tejto viere v zmŕtvychvstanie, ktorá je pre nich zdrojom nádeje a radosti, o ktorú sa majú podeliť so všetkými národmi.

PÚŤ CEZ NICEJSKÉ VYZNANIE VIERY

Zamyslenia cirkevných otcov na každý deň týždňa modlitieb za jednotu kresťanov

---

---

---

---

---

---

---